Special Forces

1992, neskoro v noci, svit monitora, studená káva na stole vedľa mňa a na obrazovke zmäť taktických chaosov, do ktorého som sa pustil s úprimným presvedčením, že „toto zvládnem do poobedia." Special Forces mi dovolila držať si túto ilúziu asi hodinu.

Sleepless Knights — nie Microprose, napriek tomu, čo sa niekedy hovorí — vydali v roku 1992 akčnú hru, ktorá sa vzopierala zaradeniu do akejkoľvek jednej kategórie. Na prvý pohľad ide o izometrickú akciu: riadite malý tím špeciálnych jednotiek cez misie, kde hlavným podnetom rozhovoru je automatická puška. Prostredím je vojenstvo bez väčšieho rozprávania, štýl je rýchly a strohý.

Ale hra si natierá strategický líčidlo. Pred každou misiou si umiestnite vojakov, zvolíte vybavenie a trochu vopred premýšľate. V akcii si prepínate medzi členmi tímu a pokúšate sa obísť nepriateľov skôr, ako keby ste ich len valcovali čelom. S výnimkou toho, že v praxi to všetko smeruje k jednoduchému strieľaniu a dúfaniu. AI — vaša aj ich — robí rozhodnutia, ktoré by sklamali aj čerstvého recruita. Ovládanie sedí asi v polovici: klávesnica funguje dobre, myš je skôr bonusová funkcia.

Pamätám si Special Forces ako hru, ktorá sľubovala viac, ako dokázala dodať. Táto hybrídna ambícia — časť Commando, časť taktika, časť arkáda — nebola zlá sázka v tých časoch. Ale výkonnosť je nerovnomerná. Grafika sa drží aj pre rok 1992, zvuk z Sound Blasteru bol prijateľný, ale celkový dojem je ako vojenský výcvik riadený seržantom, ktorý si prečítal manuály, ale nikdy nekričal na skutočných recrujtoch. Má formu, ale chýba mu tvrdosť.

V dnešnej dobe si ju spustí len hráč s chuťou na archeológiu z počiatku '90-tych — niekto, koho netrápi fakt, že hranie je niekedy skôr bojom s rozhraniem ako s nepriateľmi. Hľadáte zlatý štandard žánru? Pozrite sa inde. Zvedavý, ako tvorcovia zápolili s taktickou akciou predtým, ako existoval engine, ktorý by ju niesol? Special Forces je čestný dôkaz toho boja — nič viac, ale nič menej ani.