Spiderman

Spider-Man z roku 1984 je pohľad, ktorý vyzerá dnes ako niečo, čo by si chlapci z vedľajšieho bytu občas hodili do počítača. Tá čiernobiela, chaotická vec bez času na bláboly. Hrať sa cíti presne ako pozerať sa do kaluže — niekedy zbadáš niečo zaujímavé, niekedy len odrazy.

Je to klasický DOS platformer, kde beháš po budove ako pavúk a zbieraš rôzne predmety. Cieľ je krištáľovo jasný: prejsť cez level, poraziť nepriateľov, dosiahnuť koniec. Tempo v každej scéne je bleškové rýchle — žiadne debaty, žiadne triedenie, žiadna hlbšia stratégia. To bolo, a v podstate aj je, úplne fajn, pretože vtedy sa nikto nezamýšľal nad elegantnosťou. Chcel si hrať a vôbec ťa netrápilo, či to vyzerá pekne.

Ovládanie je primitívne v najlepšom zmysle slova. Skoky, pohyb zľava-doprava, občas stlačíš gombík na niečo. Grafika? Postava vyzerá sotva inak ako štvorec v kostýme. Zvuk? Pípanie ako budík, ktorý by si nosil pri sebe Spider-Man. Všetko spolu tvorí hru, ktorá sa hrá ako hrýzť tvrdý chlieb — bolí ťa chrbát, ale pokračuješ, pretože nemáš nič iné.

Pamäť si ju drží väčšinou preto, že bola súčasťou zlatého veku počítačových hier, nie preto, že sa sama osebe žiari géniom. Znamenalo to, že keď si dostal svoj prvý počítač, nemusel si kupovať disketu — mal si Spider-Mana hneď. Bol tam jednoducho, ako vzduch. Bol lacný, bol jednoduchý, bol tvoj.

Dnes si ho chceš hrať hlavne z zvedavosti alebo nostalgie. Bez emulátora sa to nedá, chceš si to len skúsiť, aby si pochopil, aké by mohlo byť hranie v dobe, keď si si myslel, že je to najväčšia zábava na svete. Objavíš si surový magizmus éry, keď grafika nebola prekážkou. Keď sa hry písali tvrdohlavo, bez zbytočností.