Castlevania

Počas sťahovania som našiel cartridge Castlevania pre N64 medzi starými vecami. Logická platformovka? To už znie zvláštne. Spustil som si ju v emulátore a očakával som nejaký半печ miešaninu žánrov. Bol som prekvapený, že to vlastne funguje.

Je to puzzle-platformovka vydaná Konamí v roku 1999. Nie ste v klasickom gotskom hrade preplnenom duchmi a netopiermi, ale v laboratóriu plnom mechanizmov. Tvoja postava rieši hlavolamy — otáčaš pákami, stláčaš tlačidlá, posúvaš bloky — aby si postupoval vpred. Cieľ je priamočiary: vyriešiť miestnosť a pokračovať ďalej. Jednoduchá koncepcia, ale na N64 to pôsobilo ako niečo, čo tam nepatrí.

Ovládanie je pragmatické. Pohyb vpred-vzad, skok, interakcia s objektmi. Všetko je pomalé a premyslené. Tá pomalá rýchlosť niekedy pôsobí ako brzda — skáčeš presne, ale je to nudnejšie ako šťavnaté platformovky tej doby. Na druhej strane, práve tá pomalá rýchlosť ti dáva priestor na rozmýšľanie o tom, čo príde ďalej. Nie je to ani dosť náročné, aby ťa to frustrovalo. Len relaxačné riešenie hlavolamov nad priepasťou.

Castlevania sa nikdy poriadne nepresadila. Zmiznula v zabudnutí medzi tisíckami ďalších hier pre N64. Je to podivné, že nikto nevenoval pozornosť, pretože koncepcia nie je vôbec zlá. Bola to éra, keď vydavateľstva experimentovali — neočakávaj tu Bloodlines ani Symphony of the Night. Táto hra nie je o krvavých bojoch; je o klikávaní a čakaní.

Dnes je to kuriozita. Grafika je pixelovaná, zvuky syntetické, atmosféra viac doskovej hry ako akčného titulu. Zastarala tým, že zmizla — v sérii Castlevania zaberá miesto stratenej veci, ktorú si vezmeš, keď ťa streamovanie omrzí. Hrať si ju v prehliadači alebo emulátore zaberá pár hodín a stane sa poznámkou o tom, ako japonskí vývojári experimentovali koncom 90. rokov. Nie je to nič revolucionárne, ale nie je to ani strata času.