Best of the Best Championship Karate

Keď sa všetky tvoje špeciálne útoky zhrúť do jedného stlačenia tlačidla v karate videohre, vieš, že sa nepozeráš na doby slávy. Best of the Best Championship Karate z roku 1992 je hra, ktorá si myslela, že mlátenie jedného klávesu pripomína skutočný boj. Nebola to strašná myšlienka, ale prevedenie bolo žalostné.

Ide o arkádovú športovú hru, kde sa postavuješ proti súperom v turnaji. Trik je jednoduchý: vyhrávajú zápasy. Si karateka s ambíciami dosiahnuť vrchol, a hra ťa prevedie nasledujúcimi turnajmi, kde ťa čaká bojovník za bojovníkom. Vizuálne to vyzerá tak, ako to je — červené a zelené postavičky z čiar na čiernom pozadí, animácia dosť obmedzená. Na MS-DOS sa nedalo urobiť veľa, ale v porovnaní s lepšími konkurentmi tej doby to bolo celkom chudobné.

Hranie sa stáva niečím, na čo sa rýchlo zvykneš. Máš niekoľko špeciálnych útokov priradených rôznym kombináciám kláves, hoci všetko sa točí okolo tlačidiel na normálne údery, kopy a blokovanie. Problém je ten, že gameplay sa rýchlo stane nudný — boj sa viac podobá tlačeniu jedného tlačidla s občasným úderom kľúčom. Nie je tu žiadna skutočná zaujímavá stratégia, žiadne čítanie tvojho súpera, nič. Postupuješ jednoducho tým, že máš slušnú kontrolu tlačidiel a intuitívne zbierašš čas.

Táto hra sa dnes hrá väčšinou z kurióznosti alebo nostalgie. V deväťdesiatych rokoch boli fighting games tisíckrát lepšie — nehovoriac o Street Fighter či Mortal Kombat, dokonca aj Sega malo svoje vlastné tituly. Best of the Best sa stratil v dave konkurentov. Čo si hlavne pamätáme dnes? Že to bola slabá hra, že Amiga a Atari ST mali svoje vlastné verzie, a že PC porty z tej doby sa jednoducho nepreviedli. Bolo to úsilie, ale úsilie bez pevného dizajnu.

Ak chceš hrať niečo z tých čias, je tam pre nostalgiu. Dnešným hráčom to nepomôže nič hodnotného. Aj retro bojovné hry môžu byť hrubé, ale toto je azda ešte viac — zle prevedené, zle vyvážené, bez presvedčenia. Môžeš si to zahrať v prehliadači cez DOS emuláciu, ale nevidím dôvod, prečo by si to mal robiť, pokiaľ nejdeš za každou archívnou hrou z deväťdesiatych rokov. Je to taký typ hry, ktorú nájdeš v kolekcii a rýchlo ju vypneš.