DOS Doom with WASD

Siahni po klávesnici a hneď si uvedomíš, že tu nečakajú klasické hranie so šípkami. WASD namiesto archaických kurzrov — jednoduché, elegantné a v roku 1993 relatívne vzácne. Úprimne ma ohuruje, ako dobre sa hodí, keď vzor na to nikdy nebol navrhnutý.

Doom je stále Doom. Prechádzaš tmavými bludiskami stanice na Marse alebo Pekla, pozeráš sa z pohľadu prvej osoby, strieľaš všetko, čo sa hýbe a nie je ľudské. Bez puzzle, bez premýšľania. Čistá akcia — vojdeš, vidíš nepriateľa, vzaš mu. Priestorové usporiadanie levelov zostáva inteligentné a textúry spolu s osvetlením dávajú každej miestnosti svoju rozpoznateľnú charakteristiku. Veža spálená zospodu vyzerá inak ako podzemnné bludisko.

WASD funguje prekvapivo dobre. Ľavá ruka na pohyb, pravá na zbrane — klasické napätie medzi klávesom na strelbu a pohybom je preč, a teraz sa všetko zmestí do tvojich palcov a prstov bez akýchkoľvek trhaných pohybov. Myš som potreboval len na začiatky a koniec levelov. Ovládanie je responzívne, reaktívne, bez meškania. Je to príjemné prekvapenie v porovnaní s tým, čo by si očakával od DOS verzie na starej hardvéri.

Démoni sa správajú rovnako ako pred tridsiatimi rokmi — niekedy z vedľajšej chodby, niekedy strieka s každým krokom. Rakety a plasma fungujú presne ako si ich pamätáš. Zvuky, hudba, charakteristický rev keď sa dvere otvoria. Nič sa nezmenilo, pretože to nemuselo.

Hrať si to dnes v prehliadači alebo emulátorom dáva zmysel primárne ako návrat k koreňom first-person shootera bez prešľapov a ospravedľnení. Tu nie je žiaden kozmonaut s príbehom, žiadna motivácia — len tresk pistole a cesta von. WASD je práve ten správny olej pre správny zámok. Ak si to niekedy hral so šípkami a frustrovala ťa, skús to takto. Je to ako zapnúť staré kinofilm a zrazu vidieť všetko, čo v ňom od začiatku bolo.