Conquest of Japan

Keď Impressions Games začali experimentovať s orientálnou szénou, nikto nevedel, čo čakať. Conquest of Japan z roku 1992 bol výstrel do tmy — historická taktická stratégia o cisárskom Japonsku bez toho, aby sa vydávala za univer­zálny klon Civilization. Britská firma si vzala svoje zavedené schémy a presadila ich do obdobia rozbúrených klanoch, kde sa o moc trhali daimyové so svojimi vojakmi a zbrojnejcami.

Hráš ako šéf nejakého tieňa z feudálneho Japonska. Pred tebou štvorec mapy plný terén, miest a klanov. Cieľ je jednoduchý — dobuj, fortifikuj, alebo vyjednávaj, kým si nezavládneš všetkému. Hra ťa nechá budovať dynastie, najímať vojaků, presúvať jednotky po šachovnici ako v skutočnej vojenskej stratégii. Nie je to skákanie s mechom, ale pomalý, premyslený postup. Fakt sa hrá ľahko — orientácia v menu nie je žiadny veľký problém aj pre dneš­ného hráča.

Mechaniky sú solídne, ale až príliš jednoduché. Vedieme jednotky, zbierame suroviny, staviame. Žiadne drama, žiadne prekvapenia. Textúra gameplay-u je šedá ako hibernačný les — v poriadku, ale nudná. V tom čase to však bolo čerstvé, pretože japonská naratíva a vizuálny štýl vyrážal z rámca toho, na čo bolo zvyknuté audienciu occidentu. Grafika je funkčná, bez lesku — typická vizáž DOS hier, kde detaily prídu neskôr.

Conquest of Japan sa nikdy nestala ikonou. Zatiaľ čo Civilization alebo Master of Orion pokračovali, táto hra zostala v tieni. Ani výrazne dobrá, ani diametrálne zlá — akurát tam, kde sa jej počiatočná novelita stratila za hrubé grafické grafity a pomalý svet. Dnes sa na ňu pozrie výlučne nerd histórie strategických hier — ďalší bod v evolúcii žánru, nič viac.

Zahrať si ju dnes zmysel dá len vtedy, ak ťa baví históriu a taktickú nudnosť v jednom balíčku. V prohlížeči alebo emulátorom sa dostane bez problémov, pero bez poslúchavého nástroja na zaspamovanie sa to nehrá ľahko. Viac ako zvedavosť pre veteránov by ťa sem nedonúti.