Hell to Pay

Niekedy si sadneš k hre a hneď vieš, že to bude katastrofa. Hell to Pay sa správa presne tak — pár minút s ňou stačí na to, aby si uvedomil, že si mohol svoj čas použiť lepšie.

Je to priamočiary action shooter z konca 90. rokov, ktorý niekto vypustil v tanci medzi dvoma línami zabudnutia. Strieľaš cez peklo, zbieraš munáciu a snažíš sa prežiť. To je všetko. Bez príbehu, bez postavy, bez dôvodu pokračovať.

Hrať to je mučenie. Postava sa pohybuje, ako keby bola zhrdzavená, strieľanie je односmerná záležitosť — niekedy trafiš, niekedy sa tvoja guľka stratí niekde v grafike. Umelá inteligencia nepriateľov sa správa, ako z čias skorých experimentov, keď nikto nevedel, čo by mala robiť. Prostredia sú narýchlo poskladaná, farby vyzerajú, ako keby ich vybral niekto, koho v procese vyrušili. Zvuk? Šum, ktorý by mu závideli aj najhoršie hry tej doby.

Hell to Pay nie je zaujímavá ani ako kuriozita. Niet v nej žiadneho chytrého triku, ani stopiccky originálneho myslenia — len surová kópia lepších action hier, ktorej tvorcovia zjavne nerozumeli. Chýba jej ako sebaistota, tak aj pokora.

Je to presný opak hry, ktorú by si vytiahnul zo svojej pamäťovej skrine s nostalgiou. Je to prípad, keď zabudnutie sa stáva milosťou.