Dive Bomber

Torpédo letí. Nevidím ničo na displeji okrem štyroch farieb a pixelovaného siluety lode. Ak som počas potápania zastavil trup rovnobežne s cieľom, teraz zostáva len modliť sa. Dive Bomber z roku 1988 od U.S. Gold nie je simulátor v zmysle kerošénu a výpočtov — je to čistý akčný stroj v kože leteckej stratégie.

Hrám britského pilota Supermarine Spitfire alebo Fairey Swordfish, ktorý má na starosti potopenie nemeckého Bismarku. Hra ponúka voľnú historickú fikciu — po potopení HMS Hood idú Briti do nepodmieneného útoku. Nie je tam naratívu, žiadne scény medzi miskami. Len letka, cieľ a smrť. Každá misia má svoje prostredia a chúť — niekedy ide o prepad lodnej eskadrily, inokedy o bombardovanie základne.

Hrá sa to jednoduchou lineárkou: kurzorové klávesy navigujú lietadlo, medzi nimi sa točí v troch dimenziách bez toho, aby to terčom hovoriť mohlo. Veda letí podľa fyziky, ktorú si U.S. Gold predstavoval. Ak prídeš príliš nízko, zbúraš sa do mora. Ak prídeš príliš vysoko, nepristihneš muničný vzor. Zbrane menia úhly — torpédo potrebuje precízny zásah, bomby sú vágnejšie. Aktualizácia pohľadu niekedy viac skravie a neurči, kde presne si. To je vďaka CGA palete; štyri farby znevýhodňujú hlbku aj kontrast.

Dnes na to pozerám ako na artefakt, ktorý nikdy nebol zvlášť slávny. Nepatrí medzi klasiky ako Red Baron alebo Flight Simulator. V deväťdesiatych rokoch sa ho halo bez väčšieho hlasu — dvadsať kusov recenzií a zabudnuté. Ale práve v tom tkví jeho kľúč. Nie je snobský. Nechce ťa školiť na leteckého inžiniera. Chce, aby si strieľal a radoval sa z explózií.

Zestárlo to ako všetko od tých čias — pixely, palety, zvuk ako od prehrávača kaziet na batérky. Ale ten strach pred preskočením zámeru ostáva. Medzi moderných simulátorom síce nemá čo robiť, v prehliadači či emuláciách DOSu si to však vezmeš bez výčitiek. Ak máš rád retro a letectvo, nájdeš tu hodinku, v ktorej sa veci nedejú samy.