Diamond Ball 3

Minútka pred polnocou som si postavil pohár vody a vybral som si z diskety Diamond Ball 3. V druhej minúte som si myslel, že si zahrám päť minút. O pol druhej som ešte tlačil zľava doprava.

H. Wilhelm vymyslel niečo jednoduché a zatracené efektívne. Ovládate gulôčku, ktorá sa opotrebováva nahoru a dolu, vy ju len navigujete zľava a doprava po úrovniach naplnených diamantmi. Cieľ je jasný: vyzbierajte všetky drahokamy, vyhýbajte sa vraždom a dostanite sa von. Je to logická arkáda v čistom zmysle – bez príbehu, bez efektov, bez zľavy na stárie. Len vy a bludiště.

Hrá sa to neuveriteľne príemne. Pohyb guľôčky má nádhernú fyziku – nie je to ledová klzačka ani klzalý blud. Hry ako Sokoban sú o premýšľaní; Diamond Ball 3 vás nechá premýšľať, ale nervi to na vás tlačí. Upravujete trajektóriu, plánujete, kam pôjdete, a pritom sa hra nenudí opakovať vám pravidlá. Ovládanie je také prirodzené, že ste s hrou jedno.

Čo irituje? V niektorých úrovniach budete opakovane padať a znovu. Nie preto, že by hra nefungovala, ale lebo ste zhorší ako guľôčka. To nie je chyba, je to vlastnosť. Počítač v novom storočí potrebuje emulátora, ale na Windowse z deväťdesiatych by sa to spustilo priamo – päťminútová pauza počas učenia, a potom ste sa vrátili úplne zbytočne.

Diamond Ball 3 predstavuje tú kategóriu hier, ktoré sa nestarnú, pretože neboli nikdy moderné. Nie sú to grafické divy, nie je to príbehová epopeja – je to čistý princíp, ktorý funguje na každej platforme rovnako dobre. Ak si chcete na minútu zapomenúť, ako sa to hralo vtedy, keď počítače neskakali procesory, a zbadať, prečo nás logické arkády držali za krkom, je to správny výber.