Lexter

Kedy sa v počítačovej hre stala abeceda herným mechanizmom namiesto len zbytočného priemetu nejakého príbehu? Lexter to vzal ako súťaž — slová, reťazce písmen, ich skladanie a kombinovanie. Presne na hranici medzi hádankou a reflexovou hrou, čo vás prinúti pozerať sa na klávesnicu úplne inak.

Ide o slovnú hru, kde sa pohybuješ po obrazovke a zbieraš písmená, aby si sa dostal na konkrétne miesto alebo vytvoril správnu kombináciu. Nie je tu strieľanie, nie je tu boj — len logika, čas a ten neustály tlak na to, aby si sa rozhodol správne, hneď. MS-DOS v roku 1993 bol plný hier o ničení; Lexter šiel úplne iným smerom a to mu dalo ten zvláštny pôvab.

Hrá sa to jednoducho, ale nie ľahko. Pohyb po hracej ploche, zbieranie prvkov, ich kombinovanie — to všetko sa ovláda priamo na klávesnici. Grafika je typicky spodná trieda DOSu, nič okázalé, skôr funkčná a strohá. Zvuky sú rovnako skromné, ale práve touto skromnosťou vzniká ťarcha, pretože si všímaš každý zvukový efekt. Nie je priestor na odflákanie — musíš premýšľať, a to trvá.

Lexter nikdy nemal šancu konkurovať presýteným akciám, ktoré ťahali vtedajších hráčov. Zostal v tichu, ako učebnica v knižnici medzi videoklipmi. Dnes sa na ňu pozerá ako na kuriozitu — hra, čo vedela, čo chce, bez zbytočných kompromisov. Nevyzerá to efektne, ale má to dušu.

Zahrať si ju v prehliadači má zmysel jedine vtedy, keď ťa zaujíma, ako niekto v prvej polovici deväťdesiatych rokov premýšľal o tom, čo je vlastne hra. Nejde o zábavu v modernom slova zmysle — ide o rozhodovanie pod časovým tlakom, kde každý ťah počíta. Ak ťa to láka, skús ju. Ostatní si budú myslieť, že si podivín.