Hercules II

Hercules II na Sege je taký ten prípad, keď sa mytológia a herné mechaniky stretnú a vznikne z toho niečo, čo sa vôbec nemusí podobať tým starovekým príbehom. Starý ochranný sviatok sa tu pomení na klasickú plošinovku, kde silák v túre mlátí všetkých, ktorí mu prídu do cesty.

Hraješ za Hercula, čo by ti na papieri malo pripadať epické, ale v praxi ide jednoducho o to chodiť doľava, doprava a biť nepriateľov, kým ti nevyjde z obrazovky. Zámerne som nemenovať konkrétne levely – pravda je taká, že sa zdajú ako vzájomne zameniteľné kolekcie mitologických stvorení, ktoré sa tu zhromaždili bez väčšieho plánu. Jeden level má drakona, ďalší nejaké démony, a niekde sa mihne aj nějaká antická ruina. Tému sa držia tak, že ju tam nastrčia, aby bola.

Ovládanie je to, čo by si od plošinovky z tej doby čakal – pohyb, skok, útok. Nič revolučné, nič zlé. Hercules sa pohybuje bez grácií, skáka so vzduchovým brzdením a tleskám, keď aspoň funguje kolízia. Problém nie je v tom, ako sa hra hrá, ale v tom, že hranie je nudné. Nepriateľi prichádzajú v opakovateľných vlnách, levely sú jednoduché až nudné a na celú vec sa pýtaš po desiatich minútach: čo teraz?

Hercules II je synom svojej doby – času, keď vydavatelia skúšali nacpať všetko, čo malo ajmäň vzdialene antickú atmosféru, do karkasy plošinovky. Nebola to zlá hra, ale bola to nezaujímavá. Dnes sa na ňu pozeráme ako na kuriozitu, nielen ako na hru. Ako si dlho úplne nepamatáš, ako sa volala.

Zahrať si ju stojí za to len ak ťa zaujímajú presne takéto zabudnuté kusy z devadesiatych rokov – práce študentov, ktorých meno nikto nevie. Emulator je tvoj priateľ. Po piatich minútach si uvedomíš, prečo bola táto hra zabudnutá tak rýchlo.